(Ne)známi velikáni športu: EDOARDO MANGIAROTTI (diel č. 4)

Taliansko dalo svetu mnohé športové esá. Veď kto by nepoznal slávneho lyžiara Alberta Tombu, futbalistov Paola Rossiho, Roberta Baggia či Alessandra Del Piera, prípadne motocyklových kráľov Valentina Rossiho s Maxom Biaggim? Apeninský polostrov patrí medzi krajiny, ktoré budú mať asi vždy silné slovo v rámci svetového športového diania. A práve do pomyselného VIP klubu najlepších talianskych športovcov musíme jednoznačne zaradiť aj nášho v poradí štvrtého velikána - šermiarskeho majstra Edoarda Mangiarottiho.

Šermiarmi od kolísky

Edoardo sa narodil tesne po skončení 1. svetovej vojny (1919) v lombardskom mestečku Renate a k tomuto športu ho už od útleho detstva viedol otec Giuseppe. Treba dodať, že v otcovi mal malý Edoardo najlepšieho možného učiteľa, veď Mangiarotti senior bol nielen účastníkom LOH 1908 v Londýne, no tiež 17-násobným šermiarskym majstrom krajiny! Aj preto sa rozhodol v roku 1908 založiť v Miláne prestížnu šermiarsku akadémiu pod názvom ´Scuola Mangiarotti´. Akadémia funguje dodnes a patrí medzi najvyhlásenejšie šermiarske školy.

http://www.mangiarotti-scherma.it/default.asp

Rodinná tradícia musela zostať zachovaná, a tak nečudo, že okrem Edoarda vštepoval lásku k tomuto športu aj zvyšným dvom synom Mariovi a Dariovi. Najďalej to však dotiahol práve Edoardo, ktorý v dospelom veku výrazne prekonal aj svojho otca-učiteľa. Na druhej strane, nestratil sa ani starší Dario, ktorý tiež dosiahol pozoruhodné športové úspechy (3 olympijské medaily + 9 medailí z MS). Otec bol veľmi prísnym koučom, pričom fyzická pripravenosť bola alfou a omegou, ktorú dennodenne forsíroval vo svojom tréningovom pláne. Okrem toho zdôrazňoval multišportovú prípravu. Aj preto jeho potomkovia okrem šermovania veľakrát tiež plávali, behali či bicyklovali.

Od Berlína po Rím

Prvýkrát sa šermiarske eso z Lombradie predstavilo pod piatimi kruhmi na berlínskej olympiáde v roku 1936. Ešte len 17-ročný „ucháň“ určite nevzbudzoval nijaký prehnaný rešpekt súperov, no aj napriek tomu odchádzal z metropoly Nemecka so zlatom na krku. Bol totiž členom zlatého tímu kordistov v zložení Pezzana, Brusati, Cornaggia-Medici, Ragno, Riccardi + Mangiarotti. Taliani boli jednoznačným favoritom už pred súťažou a rolu favorita hravo potvrdili. O kvalite víťazného tímu svedčí aj fakt, že v individuálnom závode kordistov ovládli všetky tri medailové umiestnenia členovia tohto tímu (zvíťazil Riccardi pred Bagnom a Cornaggia-Medicim). V ďalších disciplínach sa už najmladší člen šermiarskej výpravy neobjavil a prednosť dostali skúsenejší reprezentanti. Aj tak to však bola pre talentovaného mladíka skvelá škola a nezabudnuteľný zážitok. Bohužiaľ, vojnové besnenie vzalo jednej generácii športovcov drahocenných 12 rokov, teda presne tri ďalšie olympiády. V roku 1948 hostil olympijské hry Londýn, čiže mesto, kde presne pred štyrmi dekádami štartoval Edoardov otec. A hoci zlato mu tentoraz ušlo, aj tak sa stal najúspešnejším mužským šermiarom. Okrem dvoch strieborných medailí v tímových súťažiach (fleuret + kord) pridal aj bronz v disciplíne jednotlivcov - kordistov. Išlo pritom o jeho prvú individuálnu medailu v rámci „Hier“. O ďalšie štyri roky cestoval do Helsínk na svoju už tretiu olympiádu. A ako sa ukázalo, išlo o jeho najvydarenejšie olympijské predstavenie, keď zo severu Európy priviezol 2 zlaté a 2 strieborné medaily. Pritom mal stále len 33 rokov a teoreticky niekoľko olympiád stále pred sebou. Teória sa, chvalabohu, potvrdila aj v praxi a šermiarsky maestro z Lombardie cestoval aj do austrálskeho Melbourne v roku 1956. To už bola jeho pozícia úplne odlišná, ako premiérová účasť 2 dekády dozadu. Dojatý Mangiarotti bol totiž vlajkonosičom talianskej výpravy. A rovnako ako kedykoľvek predtým, aj v tomto prípade naplnil vysoké očakávania náročných fanúšikov. Dva zlaté kovy z tímových súťaží, ako aj bronzová medaila z individuálnej súťaže kordistov boli opäť raz utešenou medailovou úrodou. Olympijskú derniéru zažil symbolicky na domácej pôde, konkrétne v Ríme (LOH 1960). Zisk cenného kovu pred domácim publikom boli silnou motiváciou. Rovnako ako v Melbourne pred štyrmi rokmi, aj tentoraz niesol taliansku trikolóru Mangiarotti, vo veku 41 rokov bol pritom najstarším členom výpravy. Ani v pokročilom športovom veku nestratil chuť víťaziť a v domácom prostredí to platilo dvojnásobne. S tímovými kolegami vybojoval zlato aj striebro, čím zaokrúhlil svoju olympijskú medailovú kolekciu na famóznych 6 zlatých, 5 strieborných a 2 bronzové medaily! Na poslednej olympiáde tak ziskom v poradí 13. Cenného kovu prekonal fenomenálneho fínskeho bežca Paava Nurmiho. Ten nazbieral počas kariéry 12 medailí.

Predstavil sa aj v Piešťanoch

Okrem olympijských hier, ktoré boli akýmsi pomyselným vrcholom, nemožno opomenúť ani svetové šampionáty. Aj tu sa Edoardo, ako inak, činil a „metále“ pribúdali ako na bežiacom páse. Celkovo zavesili organizátori majstrovstiev sveta Mangiarottimu na krk ťažko uveriteľných 26 cenných kovov! Len dodajme, že presná polovica medailí bola v zlatom vyhotovení. Škandinávia bola pre tohto velikána ozaj zasľúbeným krajom. Veď Helsinki stáli najvyššie v rámci olympiád a pri majstrovstvách sveta zase kraľuje Štokholm. V hlavnom meste Švédska získal Mangiarotti v roku 1951 až päticu medailí (2-3-0). Málokto pritom vie, že svoje v poradí druhé majstrovstvá sveta absolvoval na Slovensku, konkrétne v Piešťanoch. Písal sa rok 1938 a z kúpeľného mesta si neskorší športový velikán odniesol 1 striebornú a 1 bronzovú medailu. Okrem toho strieborná medaila z disciplíny kordistov bola jeho prvou individuálnou, keďže na premiérovom šampionáte v Paríži 1937 získal zlato len v tímovej súťaži. To bol len začiatok jeho bohatej a nesmierne úspešnej kariéry. Posledný cenný kov z MS si vybojoval v americkej Philadephii v roku 1958, keď spolu s reprezentačnými kolegami obsadili 3. priečku v súťaži fleuretistov. Medailové štatistiky z druhého najprestížnejšieho šermiarskeho podujatia tak zaokrúhlil na už spomínaných 13 zlatých, 8 strieborných a 5 bronzových medailí.

Nezastavila ho ani mŕtvica

Po skončení aktívnej kariéry viedol k šermu aj svoju dcéru Carolu, ktorá sa predstavila na LOH 1976 v Montreale, ako aj LOH 1980 v Moskve. Na rozdiel od svojho otca či strýka však dosahovala len priemerné výsledky. V roku 1998 si od vtedajšieho prezidenta Scalfara prebral najvyššie štátne vyznamenanie za športové zásluhy. Okrem iného bol spolupracovníkom a prispievateľom športového denníka Gazzetta dello Sport. V súkromí bol vždy džentlmenským, príjemným a bodrým spoločníkom. Olympijských hier sa zúčastňoval aj po skončení kariéry. Či už ako funkcionár alebo divák. Dovedna zažil 17 olympijských hier. V marci 2008 ho postihla mŕtvica, pričom čiastočne stratil schopnosť hovoriť. Aj napriek tomu bol už o 5 mesiacov neskôr v Pekingu! „Pokiaľ budem nažive, na olympiády budem chodiť,“ povedal vtedy. Aj táto príhoda názorne ukazuje, akým vášnivým bojovníkom Mangiarotti bol. Zomrel v máji 2012 vo veku 93 rokov, pričom krajine odišiel jeden z najtalentovanejších športovcov. To nakoniec potvrdzujú aj slová Gianniho Petrucciho, vtedajšieho prezidenta Talianskeho olympijského výboru (CONI). „Bol najreprezentatívnejším členom celej plejády našich športovcov. Nielen šermu samotného. Jeho štýl bol nenapodobiteľný. Skutočný priekopník a mýtická postava,“ dodal bývalý šéf CONI. Takisto predseda Talianskej šermiarskej federácie (FIS) Giorgio Scarso vedel, že odišla výnimočná športová osobnosť. „Taliansky šerm je v dnešný deň sirotou. Stratili sme veľkého športovca a neobyčajného človeka,“ dodal Scarso. Pri pohľade na Mangiarottiho famózne úspechy nie je určite prehnané tvrdiť, že patrí medzi najmenej docenených športových velikánov vôbec.