Mecenáši strkajú miliardy do futbalu. Aj za cenu veľkých strát

Ak by nebolo štedrých mecenášov, mnohé futbalové kluby by ľahli popolom. Futrujú ich miliardami, pričom tie sa v mnohých prípadoch boria s ťažkými stratami a veľkými dlhmi.  Prečo dávajú  svoje súkromné peniaze či prostriedky svojich firiem do niečoho, čo  často ani nenapĺňa hlavný zmysel podnikania  – vytváranie zisku?

Pre úspech a slávu svojich klubov sú ochotní urobiť čokoľvek. Bez investovaných miliónov to však nejde. A pritom ani v takom prípade športový úspech ešte nie je zaručený.

Najväčší investor a rozhadzovač - Abramovič

K najväčším investorom, ale aj rozhadzovačom, patril počas uplynulého desaťročia ruský majiteľ FC Chelsea Roman Abramovič, ktorý kúpil londýnsky klub na pokraji finančného krachu v máji 2003. Počas deviatich sezón vrazil do klubu podľa údajov anglických médií neuveriteľné dve miliardy libier. Z toho 1, 813 miliardy šlo na nových hráčov, respektíve na ich platy.  Nakúpil futbalistov v cene (ťažko povedať, že aj v hodnote) 642 miliónov 584-tisíc libier a na ich platy obetoval 1 miliardu 170-miliónov 591-tisíc. Skutočne neskutočné peniaze.

Napriek týmto investíciám však bolo aj dosť neúspešných sezón a na vytúžený triumf v Lige majstrov musel čakať ruský oligarcha deväť rokov. Bilancia troch majstrovských titulov, štyroch  trofejí v FA Cupe, dvoch Ligových pohárov a jednej trofeje v Lige majstrov za Abramoviča síce nie je najhoršia (taký Manchester United však v rovnakom období za podstatne menšie peniaze , keď na platy hráčov  dal o  20 percent menej ako Chelsea - získal štyri tituly, štyrikrát FA Cup,  trikrát Ligový pohár, raz Ligu majstrov), ale stalo sa tak aj za cenu nemalého zadĺženia klubu.

Len v sezóne 2010/2011 vyprodukovala Chelsea stratu 67,7 milióna libier, čo bolo najvyššie číslo zo všetkých účastníkov Premier League po Manchestri City. Klub sa tak dostal nad povolenú hranicu straty, ktorú stanovuje finančná fair play UEFA.

Berlusconiho a Morattiho miliónové injekcie

La Gazzetta dello Sport priniesla v uplynulých týždňoch informácie o tom, koľko peňazí natiekli do talianskych klubov od najväčších mecenášov. Prím hrajú majitelia milánskych klubov. Boss Interu Miláno Massimo Moratti napumpoval do tohto klubu za sedemnásť rokov z vlastného vrecka rovnú miliardu eur.

O niečo „šetrnejšíˇ“ bol šéf konkurenčného milánskeho klubu AC Silvio Berlusconi so 600-miliónmi vložených eur za 26 rokov vlastníctva klubu.  Desať najväčších patrónov talianskeho futbalu dalo do služieb klubov Serie A od roku 1995  dohromady 2,5 miliardy eur.

Pomaly však aj Moratti a predovšetkým Berlusconi zaťahujú finančnú brzdu a ohlásili úsporné opatrenia. Milánske kluby boli po Juventuse Turín najväčším dlžníkmi Serie A v sezóne 2010/2011. Inter zaznamenal stratu 86,8 milióna eur a AC o čos menšiu -  69,8 milióna. Väčšinu peňazí vrazili do platov hráčov – Inter 88 percent a AC 85 percent rozpočtu.

AC v lete tohto roku predalo do Paríža St. Germain dvojicu Thiago Silva (42 miliónov ) – Zlatan Ibrahimovič (21 miliónov) za dohromady 63 miliónov eur, vďaka čomu sa klubu podarilo odbúrať časť dlhov a do istej miery stabilizovať svoju  ekonomickú situáciu.

Šejkovia rozhadzujú v Manchestri City a Paríži St. Germain

Najväčšieho márnotratníka Premier League Romana Abramoviča tromfol v posledných sezónach šejk Mansour bin Zayed z Abú Dabí, ktorý chytil opraty do rúk v Manchestri City v lete 2008. Odvtedy investoval do klubu vyše miliardy libier.

Hráčov kúpil v hodnote 400-miliónov a vyše 600 miliónov zhltli ich platy.  A zhruba takúto sumu (600 miliónov) mal vytiahnuť zo svojho vrecka samotný šejk.  Iba platy hráčov prevyšujú príjmy klubu, a tak sa nemožno čudovať, že v sezóne 2010/2011 vygeneroval klub suverénne najvyššiu stratu zo všetkých účastníkov Premier League. Trojročné manko 197 miliónov libier je azda najväčším v histórii klubového futbalu. 

Financovanie klubu je navyše neprehľadné, cez reťaz viacerých vzájomne prepojených firiem majiteľa. Kritizoval to aj popredný funkcionár Borussie Dortmund Hans-Joachim Watzke, ktorý dokonca žiadal vylúčenie City z európskych súťaží. „UEFA musí nájsť jasnú pevnú hranicu medzi sponzoringom a premršteným tlačením peňazí do klubu zo všetkých strán. To, čo predvádza a dokazuje City, je jednoznačne na vylúčenie zo súťaže,“ citoval ho portál Sport 360. ,,Žiadny magnát predsa nemôže pumpovať do klubu šialené peniaze zo svojej spoločnosti. Pokiaľ sa toto môže diať, potom nemajú žiadne finančné fair-play pravidlá zmysel,“ dodal.

Miliardárskymi investíciami mu začína konkurovať majiteľ francúzskeho futbalového klubu Paríž St. Germain, katarský šejk Nasser-al Khelaifi, ktorý úplne ovládol ostatnú  letnú futbalovú burzu s rekordným nákupným košíkom. Skúpil futbalistov v hodnote 151 miliónov eur.

Prečo to robia?

Všetky popredné európske ligy – anglická, španielska i talianska  – generujú v globále mnohomilónové straty. A tak, pochopiteľne, v strate je aj väčšina klubov, a tým pádom aj ich majiteľov. Čo ich napriek tomu poháňa  neustále vrážať ťažké milióny do klubov, veď určite nejde o žiadnych filantropov!? Čo ich motivuje?

Príčiny a motívy sú rôzne. Futbal je fenomén, ktorý sa teší obrovskej popularite a publicite. Státisíce fanúšikov  na štadiónoch, milióny divákov pred televíznymi obrazovkami. Toto ponúka množstvo príležitostí pre  zviditeľnenie biznismenov, ich friem, obchodného ťaženia i  seba samého.  Majitelia klubov často vlastnia či spoluvlastnia televízne kanály či iné médiá, a dokážu tak zaujímavo prepojiť tieto aktivity.

Športový biznis je často prepletený, niekedy až neoddeliteľne previazaný  s ďalšími ekonomickými aktivitami mecenášov, či s ich politickou kariérou a ambíciami. Azda najrukolapnejším príkladom je už spomínaný Silvio Berlusconi.

Niektorí si kúpili kluby ako svoju hračku, ktorá síce stojí množstvo peňazí, ale táto nákladná zábavka uspokojuje ich vášne a vlastné ego. Všetci sa vyhlasujú za vášnivých fanúšikov a milovníkov tejto hry. Niektorí sú excentrickí, ale nájdu sa medzi nimi aj takí, ktorí sa nepotrebujú príliš ukazovať na očiach verejnosti, ani  vytŕčať v médiách.

Futbalový biznis, v ktorom pretečú obrovské financie, ponúka v neposledom rade aj možnosť neprehľadného toku peňazí,  prania  nie celkom dobre ošetrených, alebo ak chcete, čiernych „špinavých“  peňazí, využívania či zneužívania daňových pravidiel (či dier v nich) a podobne. 

Všetkých mecenášov však spája jedno:  túžba po úspechu a sláve.  Nech to stojí, čo to stojí.  Bez nich by nebol súčasný futbal tým, čím je  - v dobrom i zlom.

Ladislav Harsanyi