(Ne)známi velikáni športu: JAHANGIR KHAN (diel č.2)

Squash síce nepatrí medzi najvychytenejšie domáce športy, no na druhej strane nie je ani úplnou neznámou. Svoj boom zažíval pod Tatrami zhruba v druhej polovici 90.-tych rokov. Asi málokto by si ale pomyslel, že prvé zmienky o tejto raketovej hre nájdeme v kronikách už okolo roku 1830! Kolískou squashu sú Britské ostrovy, odkiaľ sa tento dynamický šport postupne rozšíril do ostatných kútov sveta. Na Slovensku máme v súčasnosti tiež dostatok kurtov, kde si môžu squashoví nadšenci zmerať svoje sily. A hoci doposiaľ sa squash neobjavil v programe olympijských hier, o jeho budúcom zaradení sa intenzívne uvažuje. Muž, ktorého si dnes bližšie predstavíme mal smolu, že „jeho“ šport je neolympijský. Inak by ho medaila asi len sotva obišla. Dámy a páni, jeho veličenstvo Jahangir Khan alias najlepší squashista všetkých čias.

Húževnatosťou porazil nepriazeň osudu

Ako v prípade mnohých šampiónov, aj Khan sa musel vysporiadať s mnohými nepríjemnými prekážkami už v mladom veku. Napriek tomu, že dnes je považovaný za ozajstný zdroj inšpirácie pre mladých Pakistancov ako aj hráčov squashu vôbec, jeho začiatky neboli jednoduché. „Hovorili mi, že sa nikdy nestanem majstrom sveta, keďže som bol najmladším členom rodiny. Okrem toho som bol aj najchorľavejším a fyzicky najchatrnejším členom rodiny. Dokonca aj doktori mi vraveli, že sa nikdy nestanem dobrým hráčom squashu,“ spomína vo svojej knihe ´Winning Squash´.

Mladý Jahangir sa však nepoddal osudu a tvrdohlavo šiel za svojím cieľom stať sa nesmrteľnou postavou svojho športu. Svoju dominanciu povýšil na vyšší stupeň, veď vďaka svojej víťaznej šnúre v 555 zápasoch v rade (!) sa zapísal do Guinessovej knihy rekordov. Len dodajme, že ide o najdlhšiu víťaznú sériu v akomkoľvek športe, ktorá nebola doposiaľ prekonaná. Khan nezabudol na svoje útrapy z detstva a verí, že jeho príbeh dokáže formovať a pozitívne ovplyvniť mladých ľudí. „Verím, že môj príbeh dokáže ponúknuť nádej pre milóny ľudí po celom svete, ktorí sú chudobní, trúchliaci či chorľaví. V rozdielnom čase som aj ja prešiel týmito stavmi,“ dodáva po rokoch legenda s prezývkou „ Dobyvateľ “ (The Conqueror). Pravdou je, že squash musel byť preňho viac-menej prvá voľba, keďže jeho otec bol sám výborným hráčom. Takisto jeho starší brat Torsam mal našliapnuté k oslnivej kariére. Bohužiaľ, keď mal Jahangir len 15 rokov, jeho starší brat náhle skolaboval počas zápasu v Austrálii a viac sa neprebral. Príčinou Torsamovej smrti bol infarkt. 

Tajomstvá úspechu

Ak niekto nenájde takmer 6 rokov premožiteľa, logicky sa vynárajú otázky, čo hľadať za fenomálnymi výkonmi? Obzvlášť ak zoberieme do úvahy fakty. Squashové výmeny sa hrajú v obrovskom tempe, veď loptička vypálená z rakety hráča môže v ideálnom prípade nabrať aj rýchlosť okolo 270 km/h. Tiež dĺžka výmen je vyčerpávajúva, nehovoriac o minimálnych prestávkach na oddych medzi výmenami počas zápasu. Pomyselný „kľúč“ k úspechu nebol len jeden.

Khan mal výborné pozorovacie schopnosti v rámci tempa a plynulosti hry, vďaka čomu vedel použiť správny úder v ten najvhodnejší okamih. Avšak, ak predsa len vyčnievala jedna herná činnosť nad všetkými ostatnými, bola to nepochybne jeho až nadpozemská kondícia. Fyzicky bol Khan suverénne najlepšie pripraveným hráčom na okruhu, pričom zaznievali aj hlasy, že v čase jeho najväčšej slávy išlo o človeka s najlepšou „fyzičkou“ na svete. Neprekvapí preto, že Khan je účastníkom najdlhšie trvajúceho duelu v histórii squashu. V roku 1983 sa v anglickom mestečku Chichester odohral pamätný súboj medzi vtedy 20-ročným Khanom a o 8 rokov starším Egypťanom Gamalom Awadom. Len prvá hra zápasu trvala ťažko predstaviteľných 71 minút! Celkovo potom strávili obaja hráči na kurte 2 h 53 min! A hoci nakoniec triumfoval favorizovaný Khan, skutočnými víťazmi boli obaja hráči.

Mučivý tréningový plán

Hovorí sa, že 10% úspechu je talent a zvyšných 90% je tvrdá drina. V prípade Jahangira to platilo do bodky. Svoju skvelú kondíciu si udržiaval precíznym tréningovým plánom s ničivými dávkami cvičení. „Ak som chcel byť najlepší, musel som trénovať tvrdšie, než ktokoľvek iný. Bolo to o tvrdej práci, disciplíne, oddanosti a cieľavedomosti,“ priblížil Khan svoje pohnútky.

Trénoval 6 dní v týždni po 8 hodín denne! Svoju tréningovú rutinu začínal 14 km behom, po ktorom nasledoval beh na 400 m, ktorý volal „tortúra“. V praxi išlo o to sériu 400 metrových behov, po ktorých nasledovala len minútová pauza. Týmto spôsobom sa Khan snažil pripravovať na dlhé zápasové výmeny trvajúce aj niekoľko minút. Samozrejme, okrem týchto atribútov neradno opomenúť ani jeho nekonečný nácvik raketových úderov. 7. deň v týždni si doprial zaslúžený odpočinok. Zaujímavé je, že nedržal nijakú špeciálnu diétu. Priznal sa, že jeho jediným pravidlom v rámci stravovacích návykov boli 2 poháre mlieka každý deň.

Rivalita s menovcom

Neporaziteľnosť tohto pakistanského hráča sme už spomenuli. A aj rečou trofejí ide takisto o úctyhodnú matematiku. Z dvoch najprestížnejšícjh podujatí získal dovedna 16 titulov. Šesťkrát sa stal víťazom podujatia World Open, čo sú vlastne majstrovstvá sveta v squashi. Pritom prvý titul vybojoval ešte len ako 17-ročný mládenec. Okrem toho bol 3 razy zdolaným finalistom. Obzvlášť významný je jeho finálový duel z roku 1986 vo francúzskom Toulouse, keď sa mu do cesty postavil Novozélanďan Ross Norman - vtedajšia dvojka rebríčka. A práve tento hráč ukončil po 5 rokoch a 8 mesiacoch neporaziteľnosť svojho soka, čím sa zapísal do squashovej histórie. Norman si veril už pred zápasom, veď v rebríčku figuroval hneď pod Khanom. „Jedného dňa bude hrať Jahangir o trošičku slabšie ako obvykle a vtedy ho dostanem,“ vyhlásil ešte pred svojím najpamätnejším zápasom. Aj napriek tomu, že zo svojich 9 účastí na World Open získal 6 zlatých + 3 strieborné medaily, nestal sa Jahangir najdekorovanejším hráčom v histórii majstrovstiev. Predčil ho jeho menovec a krajan Jansher Khan (8 zlatých + 1 strieborná medaila). A práve o 6 rokov mladší Jansher Khan sa postupne začínal čoraz viac presadzovať a vzájomné súboje Janhangir vs. Jansher pripomínali tenisové bitky Federer – Nadal. Táto tenisová paralela je dosť podobná situácii, ktorá nastala po roku 1987 vo svetovom squashi. Toulouse 1986 navždy ukončilo jednu éru. Jahangir už nebol neporaziteľný. A vďaka rivalite a obojstrannej kvalite oboch hráčov mal svetový squash zrazu 2 dominantných hráčov. Každopádne, od roku 1988 už Jahangir nikdy svetový šampionát nevyhral. Po odchode „Dobyvateľa “do športového dôchodku (1993) sa mladší Jansher definitívne ujal žezla pre svetového kráľa squashu.         

Druhé top podujatie - British Open vyhral Jahangir dokonca 10 razy v rade. Jednu celú dekádu (1982-1993) nenašiel na tomto turnaji premožiteľa. V tomto podujatí má navrch aj pred Jansherom Khanom, ktorý v Británii vyhral „iba“ 6 titulov.

Celkovo sa obaja hráči stretli v 37 zápasoch a nesmiernu vyrovnanosť dokumentuje aj vzájomná bilancia 18 : 19 pre mladšieho Janshera Khana.

Na očiach verejnosti aj po skončení kariéry

Najslávnejší hráč oznámil odchod zo scény vo veku 30 rokov. Ako sa na správneho šampióna patrí, rozlúčka nasledovala po víťaznom šampionáte družstiev, kedy squashisti Pakistanu vyhrali svoj v poradí 6. titul majstrov sveta. Triumf bol o to sladší, že prišiel na domácej pôde v Karáčí. Z verejného života sa však Khan ani po skončení kariéry nestiahol. Plynulo prešiel z dráhy hráčskej do role funkcionárskej, respektíve diplomatickej. V roku 1998 zasadol na stoličku viceprezidenta Svetovej squashovej federácie, aby sa v roku 2002 stal prezidentom, teda najvyšším mužom celej Federácie. Khanovo obdobie vlády trvalo 6 rokov, pričom medzi jeho hlavné priority patrilo zaradenie squashu do programu LOH 2008 v Pekingu, ako aj jeho celková popularizácia. Táto misia však neskončila úspechom a squash sa v programe Pekingskej olympiády neobjavil. Aj napriek tomu sa však Khan stal skvelým ambasádorom tohto športu. V roku 2008 získal doživotný titul emeritného prezidenta Svetovej squahovej federácie. Ďalšie desiatky ocenení prichádzali počas, ako aj po skončení kariéry. Medzi inými spomeňme najmä najvyššie štátne vyznamenania v jeho rodnej krajine, ako aj členstvo v Pakistanskom olympijskom výbore.

Momentálne žije v Karáčí. Je ženatý a s manželkou Rubinou vychovávajú dcéru a syna. V roku 2006 ho renomovaný americký magazín Time zaradil medzi smotánku ázijského kontinentu v rámci ankety 60 Years of Asian Heroes (60 rokov ázijských hrdinov). Khan sa tak ocitol v spoločnosti takých významných osobností ako napr. Dalajláma, režisér Akira Kurosawa, spisovateľ Salman Rushdie či indický magnát Lakšmí Mittal.

Martin Rendek